V poslednej dobe sa vyhrotil problém slobody médií a slobody prejavu, najmä vo vzťahu k novinárom. Navyše sa objavila požiadavka, aby sa v trestnom zákonníku zrušila klauzula o ohováraní. Asi v tom zmysle, aby novinári mali možnosť ohovárať kohokoľvek, ale postihnutí (najmä politici) vlastne ani nemali možnosť k tomu zaujať stanovisko. Pretože vo verejnoprávnych médiách ich redaktori, resp. redaktorky (aby som bol genderovo korektný), ako napr. Kovačič-Hanzelová, ich k tomu vlastne nepripustia, pretože vo svojich rozhovoroch a tzv. reportážach ( v podstate riportoch) preferujú ľudí liberálneho razenia. Nie je to nič nového, Združenie (dnes Asociácia) vydavateľov periodickej tlače tento problém doviedlo do protestu v podobe bielych stránok svojich periodík pod vedením manažéra SME Alexandra Fulmeka už v deväťdesiatych rokoch.
Téma ovplyvňovania novinárov vládnou (schválne nepíšem štátnou) mocou) je stará ako žurnalistika sama. História komunikácie (a zvlášť mediálnej komunikácie) nás presviedča o tom, že tí, čo mali a majú na starosti sprostredkovanie potrebných informácií širšej verejnosti, sa vedeli postarať o to, aby sa k verejnosti dostali iba želané informácie, a tie neželané, aby k nim nedošli. Je zaujímavé, že v súčasnej, tzv. hybridnej (propagandistickej) vojne sa poukazuje väčšinou iba na to, čo zverejnili tzv. nepriateľské, resp. konšpiračné médiá. Nikto nerobí analýzy toho, čo jednotlivé médiá zamlčujú. Napr. SME a denník N sa vystatujú tým, že svojim spravodajstvom odhaľujú praktiky konšpiračných médií a podobných webových serverov. Pritom je evidentné, a na to nie je potrebná žiadna obsahová analýza, že z hľadiska ich komunikačnej stratégie nežiadúce informácie nezverejňujú, resp. zverejňujú ich so značným časovým posunom. Tak to bolo v prípade Škripalovcov, a tak je to najnovšie aj v prípade vraždy 14. ročnej nemeckej dievčiny, ktorej páchateľom bol iracký imigrant. A takýchto príkladov by sme našli veľmi veľa. V prípade potreby sa dá urobiť obsahová analýza. Ale o tú dnes asi nikto nemá záujem.
To, čo uverejňujú noviny, časopisy, rozhlas a televízia, čo sa objaví na webových portáloch a iných webových stránkach, závisí predovšetkým od toho, kto tieto médiá vlastní, resp. prevádzkuje. Tak to bolo v celej dlhej histórii médií a bude to tak aj naďalej bez ohľadu na to, aké zákony a mechanizmy kontroly médií sa budú snažiť presadiť liberáli, tzv. priekopníci slobody tlače a prejavu. Naša ústava podľa vzoru Listiny základných práv a slobôd síce hlása, že “každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu”…, ale pýtajme sa: Kto má toľko peňazí, aby si založil televíznu alebo rozhlasovú stanicu, denník, týždenník, webový server alebo iné médium, pomocou ktorého by mohol šíriť svoje informácie a názory širokej verejnosti.
Profesionálne sa zaoberám médiami veľmi dlhú dobu, preto sú mi jednoznačné úsudky a najmä odsúdenia na adresu médií a novinárov cudzie. Musím však priznať, že profesionálna úroveň novinárov už niekoľko desaťročí klesá a že, ako preukázali aj výskumy, novinári boli a čoraz viac sú ovplyvniteľní. Trochu menej politickou mocou, ale o to viac komerčnými záujmami majiteľov médií. Najväčší problém je však v tom, že podľa vzoru “vyspelých” kapitalistických krajín, čoraz viac médií vlastnia alebo ovládajú veľké korporácie, ktoré v skutočnosti ovládajú aj politické strany. Takže kruh je uzavretý: Celá politika a mediálna komunikácia je v rukách korporácií.